Preskočiť na hlavný obsah

Záludný pravopis: s, ss alebo ß?

Azda každý pracujúci Nemec si po víkende prinajmenšom občas povzdychne: „Schon wieder Montag! Ich muss zur Arbeit...“ Alebo je správne „Ich muß zur Arbeit...“? Písanie slovíčok obsahujúcich hlásku s (či už samostatne, alebo v zdvojenej podobe ako ss) alebo ß dokáže cudzincovi pripraviť nejednu ťažkú chvíľku. Našťastie, existuje niekoľko pomerne jednoznačných pravidiel, ktoré nám pomáhajú tento oriešok rozlúsknuť.

Chameleón „s“

Zdanlivo obyčajné písmenko s sa v nemčine číta dvojako. Na rozdiel od slovenčiny ho pred samohláskou musíme vysloviť ako z. Ak si teda vo Viedni objednávame slávnu tamojšiu špecialitu – Sacherovu tortu (Sachertorte) – mali by sme si od čašníka vypýtať „záchertorte“ a kolegyňu z Berlína Susanne Müllerovú správne oslovíme „Zuzane“.

Podľa rovnakého princípu („počujeme z, píšeme s“) sa riadi množstvo ďalších slovíčok (v hranatých zátvorkách nájdete výslovnosť):

  • die Sache [zache] - vec
  • Sachsen [zaksn] - Sasko (jedna zo 16 spolkových krajín Nemecka)
  • der Sack [zak] - vrece
  • der Saft [zaft] - šťava, džús
  • die Reise [rajze] - cesta
Ak sa však s vyskytne vo vnútri slova alebo na jeho konci medzi spoluhláskami, čítame ho ako s. Toto pravidlo platí aj obrátene, môžeme teda povedať, že ak v slove medzi spoluhláskami počujeme s, tak sa toto slovo rovnako aj píše:

  • die Lust - chuť
  • die Wurst - klobása, údenina
  • der Fuchs - líška

ss

Zdvojené písmenko s sa na rozdiel od osamoteného číta vždy iba ako s. Naraziť naň môžeme po krátkej samohláske medzi dvomi samohláskami alebo na konci slova:

  • die Klasse - trieda
  • müssen - musieť
  • Ich muss zur Arbeit. - Musím ísť do práce.
  • hassen - nenávidieť
  • der Fluss - rieka
  • dass - že, aby
Výnimku z tohto pravidla tvoria všetky slová zakončené na príponu -nis, ktorá sa s dvomi s píše iba v množnom čísle a takisto podstatné meno Bus:
  • die Kenntnis - vedomosť
  • viele Kenntnisse - veľa vedomostí
  • der Bus - autobus
  • zwei Busse - dva autobusy

Nemecká špecialita: ß

Okrem množstva klobások si fajnšmekri – prinajmenšom tí jazykoví – môžu zgustnúť aj na takzvanom „ostrom s“, teda ß, ktoré sa číta rovnako ako naše s či nemecké ss. Mimochodom, po nemecky sa tento znak označuje ako Eszett alebo scharfes S (teda doslova ostré s).

Používa sa podobne ako ss, teda uprostred slova alebo na jeho začiatku. Dôležitý rozdiel však v tomto prípade predstavuje dĺžka predchádzajúcej samohlásky. ß sa totiž píše po dlhých samohláskach a dvojhláskach, ss po krátkych.

  • die Straße - ulica
  • groß - veľký
  • reißen - trhať
  • beißen - hrýzť
Bohužiaľ, aj toto pravidlo pozná niekoľko výnimiek. Slovíčka končiace sa na -aus (die Maus, der Reis či predložka aus) alebo -eis (das Eis, der Reis) sa píšu vždy s jednoduchým s.

Ich muß zur Arbeit...

Vráťme sa však ešte na chvíľu k vete z úvodu článku. Možno ste kdesi už videli napísané Ich muß zur Arbeit. alebo čosi ako Ich will, daß… (Chcem, aby…) a ste si istí, že autorom bol rodený Nemec, azda dokonca spisovateľ alebo ktosi, o kom jednoducho viete, že má pravopis v malíčku.

Háčik je v tom, že vyššie spomínané jednotné pravidlá pre písanie ss a ß zaviedla až pravopisná reforma z roku 1996. V minulosti platili iné, podstatne zložitejšie pravidlá. Pravopis niektorých slov sa teda medzičasom zmenil.

Švajčiarska tvrdohlavosť


V rámci nemecky hovoriacich krajín si na svoju odlišnosť od Nemcov najväčšmi potrpia Švajčiari. Možno aj preto spolu s Lichtenštajncami zásadne nepoužívajú ß, ale všade píšu iba ss.

Hoci nie je možné neobľúbené ß svojvoľne nahradiť pomocou ss, v niektorých prípadoch možno prižmúriť oko. Vo svete moderných technológií siahame čoraz častejšie po klávesnici namiesto pera či ceruzky. Nie každé elektronické zariadenie však ponúka prístup k špeciálnym znakom alebo ho ukrýva ako dobre strážený poklad. Vtedy môžete namiesto ostrého s použiť aj ss. Na slovenskej počítačovej klávesnici sa ß píše najjednoduchšie pomocou pravého altu a klávesy pre §.

Donedávna sa ß nahrádzalo pomocou ss aj v prípade, že sa celé slovo písalo veľkými písmenami. V roku 2017 však svetlo sveta uzrelo aj „veľké ß“, ktoré sa od toho malého príliš nelíši. Ako každá novinka si však svojich priaznivcov nachádza len postupne.

Pravda, priekopníci sa nájdu vždy. Nemecký futbalista Kevin Großkreutz nosí počas celej svojej kariéry dres s priezviskom v nezmenenej podobe.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Lebo medveď: denn, weil, da...

Ak chcete svojmu šéfovi z Nemecka oznámiť, že dnes z nejakého dôvodu neprídete do práce, máte na výber hneď niekoľko možností. V dnešnom článku sa zameriame najmä na nemecké spojky denn , weil , da a deshalb . Všetky tieto výrazy sa na prvý pohľad veľmi podobajú, v skutočnosti sú však medzi nimi odlišnosti týkajúce sa najmä slovosledu a čiastočne aj významu. denn Najjednoduchší spôsob na vyjadrenie príčiny ponúka spojka denn . Významovo sa zhoduje so slovenským lebo a veta, ktorú pripája, má rovnaký slovosled ako po und či oder (časované sloveso zostáva na druhom mieste). Ich kann heute nicht zur Arbeit kommen, denn ich bin krank. Dnes nemôžem prísť do práce, lebo som chorý. Ich kaufe mir ein Auto, denn ich habe viel Geld. Kúpim si auto, lebo mám veľa peňazí. Ich habe viel Geld, denn ich habe es geerbt. Mám veľa peňazí, lebo som ich zdedil. weil Táto spojka sa používa veľmi často (zrejme častejšie než denn ), na rozdiel od denn sa však radí medzi tzv. pod

Tykanie a vykanie v nemčine

Nemčina – podobne ako slovenčina – rozlišuje tykanie ako neformálne oslovenie a vykanie ako oficiálnejšiu formu komunikácie. Spája sa s tým však nejedno úskalie. Poznáte ich všetky? Vykanie či onikanie? Zrejme najväčší rozdiel oproti nášmu materinskému jazyku spočíva v tom, že slovenčina vyká druhou osobou množného čísla ( vy ; v nemčine ihr ), nemčina však používa tretiu osobu množného čísla ( sie ; čiže oni , môžeme teda povedať, že Nemci na znak úcty nevykajú, ale onikajú). Na ďalšiu zákernosť narazíme pri písaní. Kým slovenčina píše tvary zámena vy pri vykaní s veľkým začiatočným písmenom iba na znak úcty (napr. v listoch či e-mailoch), v nemčine sa zodpovedajúce zámeno sie píše pri vykaní s veľkým začiatočným písmenom vždy ( Sie ). To poskytuje v písomnej komunikácii možnosť odlíšiť vykanie od zámena sie vo význame slovenského oni/ony. „Was haben s ie gemacht?“, fragte der Polizist seinen Kollegen. = „Čo robili?“ spýtal sa policajt svojho kolegu. – napríklad chce vedie

Perfektum: haben alebo sein?

„Perfektum, zložený minulý čas, sa v nemčine tvorí pomocou časovaného slovesa haben alebo sein…“ znie známa poučka. Kedy sa však používa ktoré sloveso? A môžeme niekedy použiť obe? Na úvod si stačí zapamätať jednu vec: Haben je pravidlo, sein výnimka. Drvivá väčšina nemeckých slovies totiž tvorí perfektum práve pomocou slovesa haben. Zmena je život, zmena je sein So sein tvorí perfektum iba niekoľko slovies, pričom majú spoločných niekoľko znakov: 1) Vyjadrujú, že došlo k zmene stavu podmetu vety (ľudovo povedané sa s ním čosi udialo): Emil ist aufgewacht. Emil sa zobudil (už nespí). Emil ist gealtert. Emil zostarol (už nie je mladý). Emil ist ergraut. Emil zošedivel (už nemôže byť hrdý na svoje havranie vlasy). Emil ist gestorben. Emil zomrel (už nie je medzi nami). 2) Vyjadrujú, že sa podmet niekam premiestnil alebo sa pohyboval: Frank ist ins Kino gegangen. Frank išiel do kina (už nie je doma, doporučený list si musí vyzdvihnúť na pošte). Frank ist nach der Vo