Preskočiť na hlavný obsah

Perfektum: Nepravidelné slovesá – 1. časť: Začíname

Ak ste už v nemčine narazili na minulý čas, pravdepodobne vás veľmi nepotešila informácia, že existujú aj akési nepravidelné slovesá. Ako sa ich naučiť čo najlepšie?

Túto otázku si kládol asi každý, kto sa niekedy zaoberal nemčinou. A zrejme každý sa už stretol s rôznymi zoznamami nepravidelných slovies. Všetky mali čosi spoločné. Slovies bolo veľa (vyše 100), niektoré ste zrejme videli po prvýkrát (najmä, ak sa s minulým časom iba zoznamujete) a tabuľka bola neprehľadná, hoci slovesá boli uvedené v abecednom poradí. Skutočnosť, že okrem perfekta v nej boli uvedené aj tvary pre ďalší nemecký minulý čas (préteritum), situáciu len zhoršovala.

Ak ste siahli po podobnej tabuľke, zrejme aj veľmi rýchlo skončila (spolu s vašou chuťou zaoberať sa nepravidelnými slovesami) v zásuvke. V žiadnej bežnej tabuľke však nenájdete, že nepravidelné slovesá v nemčine majú svoj systém a dajú sa naučiť. Napriek výnimkám totiž existujú pomôcky, ako z neurčitku vytvoriť tvar zodpovedajúceho minulého času.

Keďže začiatočníci sa tradične stretávajú najprv s perfektom, článok sa bude venovať tomuto minulému času a tvary préterita preberieme v inom dieli.

V prvom zo série článkov o nepravidelných slovesách v perfekte sa budeme venovať základným pravidlách a najjednoduchším skupinám slovies.

Perfektum nepravidelných slovies

Z neurčitku nepravidelného slovesa sa tzv. minulé príčastie (to je tá časť perfekta, ktorá stojí v bežnej vete úplne na konci a pre všetky osoby má rovnaký tvar) tvorí tak, že na začiatok slovesa pridáme ge- ako v prípade pravidelných slovies, na konci príčastia však nebude -t ako obvykle, ale -en ako v neurčitku.

Niekedy zároveň dochádza k zmenám vo vnútri slovesa.

Pravidelné slovesá

  • spielen → ich habe gespielt
  • machen → ich habe gemacht
Nepravidelné slovesá
  •  waschen → ich habe gewaschen
  •  finden → ich habe gefunden (zmena vnútri slovesa – z i sa stalo u)
Kedy a ako sa menia samohlásky vo vnútri nepravidelných slovies?

1) a → a, resp. au → au

Najjednoduchšie na naučenie sú nepravidelné slovesá, ktoré majú vo vnútri samohlásku a. Táto samohláska sa totiž v perfekte nikdy nemení. Napríklad:


  • braten (piecť mäso, zemiaky a pod. – nie koláče, pečivo) → ich habe gebraten
  • halten (držať) → ich habe gehalten
  • raten (radiť) → ich habe geraten
  • tragen (niesť, nosiť) → ich habe getragen
  • waschen (umývať) → ich habe gewaschen
 Do tejto skupiny môžeme zaradiť aj niekoľko slovies s inými samohláskami alebo dvojhláskami, ktoré v perfekte takisto nemenia svoju podobu, netvoria však ucelenú skupinu (značná časť z nich obsahuje dvojhlásku au), napríklad:
  • kommen (prísť) → ich bin gekommen
  • hauen (mlátiť) → ich habe gehauen
  • heißen (volať sa) → ich habe geheißen
  • laufen (utekať) → ich bin/habe gelaufen
  • rufen (volať) → ich habe gerufen
  • stoßen (naraziť, strčiť) → ich bin/habe gestoßen

  2) ie → o

Za dobre zapamätateľné možno označiť aj nepravidelné slovesá s dvojhláskou ie. Tá sa v minulom čase takmer vždy (až na jednu výnimku, o ktorej si ešte povieme) mení na o.
  • bieten (ponúkať) → ich habe geboten
  • fliegen (lietať) → ich bin/habe geflogen
  • frieren (mrznúť, zmrznúť) → ich bin/habe gefroren
  • kriechen (plaziť sa) → ich bin gekrochen
  • verlieren (stratiť, prehrať) → ich habe verloren
Pri týchto slovesách však treba mať na pamäti jednu vec:

Ak bezprostredne po ie nasleduje ß, mení sa toto ostré s v pefekte na ss (z dlhej samohlásky ie sa stane krátka samohláska o):
  • fließen (tiecť, plynúť) → ich bin geflossen
  • schließen (zavrieť) → ich habe geschlossen
Trochu svojsky sa správa sloveso ziehen (ťahať). Ak totiž šachista spraví ťah, pozrie na súpera, ktorý medzičasom zadriemal, môže ho poklepať po pleci so slovami: „Ich habe gezogen!“ Z h sa stalo g.

Na záver jedna výnimka: jedno z najzákladnejších slovies liegen (ležať) znie v perfekte ich habe gelegen (nie gelogen!).

Nabudúce si predstavíme ďalšie skupiny nepravidelných slovies.

Komentáre

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Lebo medveď: denn, weil, da...

Ak chcete svojmu šéfovi z Nemecka oznámiť, že dnes z nejakého dôvodu neprídete do práce, máte na výber hneď niekoľko možností. V dnešnom článku sa zameriame najmä na nemecké spojky denn , weil , da a deshalb . Všetky tieto výrazy sa na prvý pohľad veľmi podobajú, v skutočnosti sú však medzi nimi odlišnosti týkajúce sa najmä slovosledu a čiastočne aj významu. denn Najjednoduchší spôsob na vyjadrenie príčiny ponúka spojka denn . Významovo sa zhoduje so slovenským lebo a veta, ktorú pripája, má rovnaký slovosled ako po und či oder (časované sloveso zostáva na druhom mieste). Ich kann heute nicht zur Arbeit kommen, denn ich bin krank. Dnes nemôžem prísť do práce, lebo som chorý. Ich kaufe mir ein Auto, denn ich habe viel Geld. Kúpim si auto, lebo mám veľa peňazí. Ich habe viel Geld, denn ich habe es geerbt. Mám veľa peňazí, lebo som ich zdedil. weil Táto spojka sa používa veľmi často (zrejme častejšie než denn ), na rozdiel od denn sa však radí medzi tzv. pod

Tykanie a vykanie v nemčine

Nemčina – podobne ako slovenčina – rozlišuje tykanie ako neformálne oslovenie a vykanie ako oficiálnejšiu formu komunikácie. Spája sa s tým však nejedno úskalie. Poznáte ich všetky? Vykanie či onikanie? Zrejme najväčší rozdiel oproti nášmu materinskému jazyku spočíva v tom, že slovenčina vyká druhou osobou množného čísla ( vy ; v nemčine ihr ), nemčina však používa tretiu osobu množného čísla ( sie ; čiže oni , môžeme teda povedať, že Nemci na znak úcty nevykajú, ale onikajú). Na ďalšiu zákernosť narazíme pri písaní. Kým slovenčina píše tvary zámena vy pri vykaní s veľkým začiatočným písmenom iba na znak úcty (napr. v listoch či e-mailoch), v nemčine sa zodpovedajúce zámeno sie píše pri vykaní s veľkým začiatočným písmenom vždy ( Sie ). To poskytuje v písomnej komunikácii možnosť odlíšiť vykanie od zámena sie vo význame slovenského oni/ony. „Was haben s ie gemacht?“, fragte der Polizist seinen Kollegen. = „Čo robili?“ spýtal sa policajt svojho kolegu. – napríklad chce vedie

Perfektum: haben alebo sein?

„Perfektum, zložený minulý čas, sa v nemčine tvorí pomocou časovaného slovesa haben alebo sein…“ znie známa poučka. Kedy sa však používa ktoré sloveso? A môžeme niekedy použiť obe? Na úvod si stačí zapamätať jednu vec: Haben je pravidlo, sein výnimka. Drvivá väčšina nemeckých slovies totiž tvorí perfektum práve pomocou slovesa haben. Zmena je život, zmena je sein So sein tvorí perfektum iba niekoľko slovies, pričom majú spoločných niekoľko znakov: 1) Vyjadrujú, že došlo k zmene stavu podmetu vety (ľudovo povedané sa s ním čosi udialo): Emil ist aufgewacht. Emil sa zobudil (už nespí). Emil ist gealtert. Emil zostarol (už nie je mladý). Emil ist ergraut. Emil zošedivel (už nemôže byť hrdý na svoje havranie vlasy). Emil ist gestorben. Emil zomrel (už nie je medzi nami). 2) Vyjadrujú, že sa podmet niekam premiestnil alebo sa pohyboval: Frank ist ins Kino gegangen. Frank išiel do kina (už nie je doma, doporučený list si musí vyzdvihnúť na pošte). Frank ist nach der Vo